Nie, nechcem, aby to znelo ako varovanie. Iba aby to otvorilo oči tým, ktorí si myslia, že študovať na univerzite znamená slobodu. Nie je to pravda. Na vysokej škole si staviame budúcnosť, učíme sa zodpovednosti a áno, konečne sme voľní a mimo dosahu rodičov. A až vtedy si uvedomíme, čo znamená slovo domov.
Už od základnej školy som počúvala, že som výborná žiačka. Vždy som mala výborné známky, učila som sa na písomky a na skúšanie. Ako som však prišla na gymnázium, pomaly som zisťovala, čo ma baví, čo mi ide lepšie a do čoho sa zase musím nútiť. Učiť sa teóriu a pamätať si fakty a poučky - to nebolo veľmi podľa môjho gusta, ale prežila som to. Zamilovala som si matematiku, no na druhej strane paradoxne aj dejepis a samozrejme literatúru. Z týchto predmetov som aj úspešne zmaturovala a nadišla tá chvíľa vybrať si smerovanie do budúcnosti.
Bolo to ťažké rozhodovanie, keď som si v mysli prebehla, čím som sa snívala stať už od detstva. Baletkou, doktorkou, učiteľkou, archeologičkou, spisovateľkou, dokonca scenáristkou. No nikdy v živote by som si nepomyslela, že napokon pošlem prihlášku na Slovenskú technickú univerzitu a dokonca na stavebnú fakultu!
Vo štvrtom ročníku na strednej škole mi to však akosi prišlo reálne. Má to vlastne aj aké-také uplatnenie, keďže všetci sa väčšinou hlásia na humanitné odbory, pomyslela som si. Na kreslenie síce talent nemám, ale z ponuky som si napokon vybrala jeden, ktorý znel vysoko zaujímavo a o túto prácu som sa raz v mysli potkla aj predtým. Geodézia. A nielen to. Aj kartografia. A tak som do kolónky vpísala práve tento odbor a stalo sa. Môj osud bol spečatený.
Potom prišlo vypytovanie sa: A na akú školu sa chystáš? Určite na farmáciu alebo medicínu. Ty sa tak dobre učíš. Nie, nie, idem na geodéziu. A to čo potom budeš robiť?
Na takúto otázku som musela odpovedať mnohokrát a pokračuje to dodnes. No čo asi budem robiť?
Stanem sa geodetkou.
pokračovanie nabudúce
.jpg)
.jpg)
.jpg)
